Loreto a Loretánske litánie

Už je to niekoľko rokov, čo som si kúpila knihu o Loretánskych litániách. Kniha ma zaujala, pretože som poznala tieto mariánske litániá a chcela som vedieť všetko o nich. Úctu k Panne Márii máme v rodine odjakživa. Moja mamička sa modlievala ruženec, bola i v ruži a rovnako aj celá rodina z mamičkinej strany nedá na ruženec dopustiť. Utiekať sa k Panne Márii je naša prvoradá záležitosť vo všetkých problémoch. To asi aj dosť popudzuje zlého ducha, ktorý mariánskych ctiteľov nemôže zniesť.

Loreto

Loreto bol pôvodne vrch v neobývanom kraji. Rástol na ňom divý vavrín, ktorý vytváral vavrínový háj. Vavrín je po latinsky laurea alebo laurus, prídavné meno laureus alebo laurus. Lauretum znamená vavrínový háj. Z toho adjektívum lauretanus - lauretana. Vrch s vavrínovým hájom bol majetkom panej, nazývanej Laureta. Aj z jej mena, napokon toho istého základu ako lauretum, mohol vzniknúť názov miesta. Z latinského Lauretum-Laureta je ľudové Loreto, najprv názov hája, neskôr mesta.

Už okolo roku 1100 bol v Lorete (kraj Picénum, 24 km od Ancony) bohato dotovaný mariánsky kostol, s vlastnou duchovnou správou. Stal sa vyhľadávaným pútnickým miestom. V roku 1204 preniesli do Loreta z Trsatu (Tersatto) v Dalmácii zázračný mariánsky obraz, portrét Matky Božej, ktorý vraj namaľoval evanjelista svätý Lukáš, a nazaretský domček. Prvá písomná správa o prenesení posvätného nazaretského domčeka (Santa casa; casa má význam: chalupa, chalúpka, chatrč, teda domček chudobných) je až z rokov 1465 - 1473. Pripisuje sa Petrovi Teramanovi, duchovnému správcovi loretánskej pútnickej svätyne. Odvoláva sa v nej na starú miestnu tradíciu. Tak vlastne legendárnosťou nahrádza historickosť. Steny posvätného domčeka obložili jagavým mramorom a nad Santa casa zdvihli nádhernú baziliku. V jej tôni vzniklo mestečko Loreto s biskupským sídlom.

Loreto ako mariánske pútnické miesto už pápež Gregor XI. v roku 1375 obdaril odpustkami. Bonifác IX. v roku 1389 baziliku v Lorete vyhlásil za slávne a zázračné miesto. Mikuláš V. v roku 1450 prevzal nad ňou protektorát. Ako pútnik ju v roku 1464 navštívil pápež Pius II. V roku 1632 bol pre kraj Picénum povolený a do martyrológia zaradený osobitný sviatok Prenesenia Nazaretského domčeka. Tento sviatok v roku 1699 dostal vlastné ofícium a omšové texty. Vždy bol iba miestnym, nestal sa všeobecným. Podľa čítania z druhého nokturna sviatku Prenesenia domček, v ktorom sa narodila preblahoslavená Panna a ktorý bol posvätený tajomstvom Vtelenia a skrytého života Božieho Slova, anjeli preniesli najprv do Dalmácie (1291), potom za pontifikátu Celestína V. do Loreta (1294). Inocent XII. (1691 - 1700) na oživenie horlivosti veriacich k čím väčšiemu uctievaniu Spasiteľovej Matky dovolil, aby sa sviatok Prenesenia s vlastnou omšou a ofíciom slávil v celom kraji Picénum.

Prvé objavovanie posvätných pamiatok, relikvií, vzťahujúcich sa na Spasiteľa sa pripisuje svätej Helene, matke cisára Konštantína Veľkého. Ona mala i v Nazarete nájsť domček Svätej rodiny. Vystavala nad ním baziliku, ktorá sa stala jedným z pútnických miest vo Svätej zemi. Väčší záujem o posvätné miesta a predmety v Palestíne vzbudili od začiatku 12. storočia križiacke výpravy. Odvtedy, hlavne od zaujatia Carihradu, sa na Západe množili sväté relikvie po Spasiteľovi, jeho Matke a po prvých kresťanských svätcoch. So zvýšeným záujmom o ne sa množili aj prípady ich podvrhovania. Ľahkovernosť stredoveku a túžba po zázračnom, ale aj vrúcna nábožnosť, ktorá chcela skonkretizovať tajomstvá, utvorili príznačný slovesný druh - legendy. Vyrastali z apokryfov a boli prejavom tvorivej predstavivosti. Ako také mali svoju esteticko-citovú hodnotu. Ale ich historická hodnota ako dokumentu je alebo minimálna, alebo nijaká.

Tak to bolo aj v prípade loretskej Santa casa. Na jej vzniku mali účasť tri faktory: túžba za relikviami po Panne Márii, legendy o nich a snaha nájsť predmet pre skonkretizovanie kultu Panny Márie. Ako sa stavali betlehemy, krížové cesty, kalvárie, tak sa postavil aj nazaretský domček Svätej rodiny, aby sa okolo neho sústreďoval mariánsky kult. Teda Loreto ako historický fakt (staré mariánske pútnické miesto) treba rozlišovať od Loreta ako legendy (Santa casa; františkán Prosper Viand ju v roku 1938 archeologicky preskúmal a konštatoval, že nemôže byť pôvodným nazaretským domčekom). Loreto ako legenda bolo iba vonkajším podnetom pre vnútorný zážitok.

To, čo Loreto predstavuje nábožensky, je fakt viery vo Vtelenie Božieho Slova a v Božie materstvo Panny Márie. A tento fakt sa ani priamo, ani nepriamo neviaže na nijakú stavebnú pamiatku, aj keby bola dokázane autentická. Nie je podmienený nijakou relikviou ani nie je na nej závislý, žeby stál alebo padal podľa toho, či relikvia je, či nie je autentická. Pravosť relikvie je otázka histórie a archeológie, nie viery. Boli pápeži, ctitelia Santa casa, ktorí zastávali pravosť domčeka a priznávali mu úctu relikvie. Napríklad pápež Sixtus V. (1585 - 1590) dal zhotoviť na priečelie loretánskej baziliky nápis: Deiparae domus, in qua Verbum caro factum est (Dom Bohorodičky, v ktorom sa Slovo stalo telom). Ale to nikdy nebol slávnostný výkon učiteľského úradu vo veciach zjavenej viery. Aj keď Santa casa nie je autentickou relikviou, je sväteninou, ktorej podľa stupňa jej významnosti patrí vonkajšia úcta a na ktorú sa viažu odpustky (pri splnení určených podmienok). Posvätný domček a posvätný obraz, ako každá iná svätenina, sú len vonkajšou príležitosťou na vnútorné vzbudenie viery. A tomuto slúžila odprvu Santa casa v Lorete, rozhodnutím pápežov aj iné tzv. zázračné mariánske obrazy a sochy alebo pútnické kostoly.

Vznik troch hlavných Litánií

Prvotné ovzdušie, ktoré panovalo v bohoslužobných zhromaždeniach Ježišových vyznávačov a nasledovníkov v Jeruzaleme, v Antiochii sýrskej a v Korinte... ako o ňom svedčia Skutky apoštolov a Pavlove listy, ale aj Zjavenia svätého Jána, bolo pod priamou inšpiráciou Ducha Svätého a malo spontánny profetický ráz. V extatických dušiach sa prejavovali pneumatické charizmy. Vkladali im do úst exklamácie. Mnohé sa z nich natrvalo ujali. Potom sa vracali ako ozvena, mnohonásobne opakovaná. Také bolo napríklad zvolanie v aramejčine Maranatha! - Pane, príď! V bohoslužbe prvých kresťanov sa používalo tak často, že sa vlastne stalo ich zvyčajným a rozpoznávacím pozdravom. Nachádzame ho v Prvom liste svätého Pavla Korinťanom (1 Kor 16, 22) a v závere Zjavenia svätého Jána (Zjv 22, 20). Do tohto zvolania vkladali vrelú túžbu po konečnom príchode Pána Ježiša. Ním pretkávali svoje modlitby chvály, vďaky, prosby. Vracalo sa na ich konci ako pravidelný refrén. Exklamácie tohto druhu mali sprvu hymnologický a eschatologický ráz. No čoskoro dostali aj exorcistický ráz.

Kresťania v Rímskej ríši, obklopení útočným pohanstvom, sa potrebovali chrániť proti jeho démonským silám. Preto až úpenlivo prosili o pomoc, najprv Krista, potom i anjelov, napokon aj svätých, teda mučeníkov, čo bolo v časoch prenasledovania jednoznačné. Z toho zreťazovania zvolaní postupne vznikala litanická forma. Jednotlivé zvolania sa skladali z dvoch častí: z oslovenia, ktoré sa menilo, a z prosby, ktorá zostávala nezmenená.

Najskôr sa vzývali hromadné skupiny svätých. Ich poradie sa riadilo podľa dejinného sudidla, podľa chronologického kritéria: anjeli a archanjeli, patriarchovia a proroci, apoštoli a učeníci Pána, mučeníci. Ako sa rozrastal katalóg svätých o nové kategórie, tak sa v litániách rozširovali aj skupiny svätcov: vyznávačov, mníchov a pustovníkov, panien. V druhom vývinovom štádiu litánií sa najprv menovite uvádzali konkrétni predstavitelia hromadnej skupiny a ich výpočet sa uzavrel sumarizáciou samej kategórie: Všetci svätí anjeli a archanjeli.

Litanická forma modlitieb, príznačná pre rímsku liturgiu, dostala svoj rozvitý tvar na vrchole kresťanského staroveku. Vykryštalizovala sa do Litánií k svätým. To boli jediné litánie, ktoré starovek poznal a v ktorých sa odzrkadľoval jeho duch. Litanická forma vyhovovala i kresťanskému stredoveku. Svojou iba rámcovo viazanou podobou a voľným stredom, samou výplňou skladby, skytala vábivé tvorivé možnosti. Tým vábivejšie, že práve stredovek začínal litanickú formu aplikovať na sled biblicko-mystických obrazov. Bol to potom ohňomet metafor, fontána symbolov. Litanický druh modlitby sa stal v stredoveku mimoriadne produktívnym. Na jeho konci, v roku 1601, bolo v západnej Cirkvi do osemdesiat rozličných litánií. Z nich pretrvali jediné - Litánie k najsvätejšiemu menu Ježiš. A tie sú príznačné pre vrcholný kresťanský stredovek. Stredoveká mystika a s ňou aj posvätné básnictvo uprednosťňovali tému najsvätejšieho mena Ježiš. Pri meditáciách o ňom, pri jeho ospevovaní vyhádzali z evanjelií, najmä z Evanjelia podľa svätého Jána, z jeho Zjavenia, zo Skutkov apoštolov, ale hlavne z listov svätého Pavla, tkoré ukazujú moc tohto mena a prikazujú jeho oslavu (Flp 2, 9 - 11; 2 Sol 1, 12).

Meno Ježiš je vyliaty olej. Olej totiž svieti, živí a lieči. Oživuje oheň, kŕmi telo, uľavuje bolesť: je teda svetlom, pokrmom a liekom... Či nás Boh nepovolal pri svetle tohto mena ku svojej obdivuhodnej jasnosti? Meno Ježiš je nielen svetlom, ale aj pokrmom. Či sa neposilníš toľko ráz, koľko ráz myslíš naň? A suchý je každý pokrm duše, ak sa nepoleje tým olejom. Bez chuti je, ak sa neposype tou soľou. Keď píšes, nepáči sa mi, ak tam ústami nečítam Ježiša. Keď dokazuješ niečo alebo prednášaš, nepáči sa mi, ak nezaznieva Ježiš. Ježiš je med i pieseň ušiam, radosť srdcu. (sv. Bernard z Clairvaux) Z tohto kultu, fundovaného teologicky a zvýrazňovaného umelecky, spevmi a piesňami, hymnami a básnickými skladbami, vznikali Litánie k najsvätejšiemu menu Ježiš. Pre celú Cirkev ich schválil Lev XIII. v roku 1886.

Mariánsky kult, naplno sa uplatňujúci už vo včasnom stredoveku, chopil sa všeobecne vybrúsenej litanickej formy. Ako plody súkromnej pobožnosti vznikali mnohé litánie o Panne Márii. Najstaršie, doteraz známe litánie pochádzajú z 12. storočia. Mali jednoduchý princíp: pričleňovali metafory vzťahované na Pannu Máriu, a tak rozvádzali a vyčerpávali tému. Mariánske litánie včasného stredoveku sa neujali ani všeobecne ani natrvalo. Až litánie, ktoré sa modlievali a spievali v Lorete, slávnom mariánskom pútnickom mieste, a ktoré podľa neho dostali aj meno, nadobudli časom všeobecnú a potom výhradnú platnoť. Ako vznik terajších Litánií k svätým a Litánií k najsvätejšiemu menu Ježiš predchádzalo viacstoročné kryštalizačné obdobie, takže nemožno hovoriť o presnom dátume ich vzniku, tak to bolo aj s Loretánskymi litániami. Už ako také mohli sa vyskytnúť azda koncom 15. storočia, keď mariánske litánie mali za sebou tristoročné dejiny. Bezpečná správa o tom, že v pútnickej svätyni v Lorete sa verejne modlili osobitné mariánske litánie, je však až z prvej polovice 16. storočia. Aj keď sa ich prvotné znenie nezachovalo, je pravdepodoné, že už malo tri pásma, v ktorých sa rozvádzala mariánska téma. Loretánske litánie prvý raz uverejnili v Dillingene v roku 1558. Azda sa tak stalo zásluhou svätého Petra Kanízia, horlivého organizátora mariánskych kongregácií a propagátora mariánskeho kultu. Prvý doteraz známy nápev Loretánskych litánií zložil Constanzo Porta, regenschori v Lorete. Vydal ho v roku 1576 pod názvom Litaniae, quae in alma Domo Lauretana omnibus diebus sabbati, vigiliarum et festorum eiusdem Virginis B. decantari solent - Litánie, ktoré sa spievajú v slávnom loretánskom Dóme každú sobotu, vigíliu a sviatok tejže blahoslavenej Panny. Prvý pápež, ktorý spomína Loretánske litánie, je Sixtus V. Urobil tak v roku 1587 v bule Redituri. Obdaril ich odpustkami. Vyslovil želanie, aby sa recitovali aj v rímskej kúrii. Ale úradne ich spolu s Litániami k svätým schválil až pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758). Z premnohých mariánskych litánií povolil pri verejných bohoslužbách používať iba Loretánskej litánie. Tým sa ich postavenie natrvalo upevnilo. Stali sa jedinými oficiálnymi mariánskymi litániami s placet najvyššieho učiteľského úradu.

Loretánske litánie

Loretánske litánie majú meno podľa Loreta, ale ich vnútorná ideová hodnota nie je Loretom ani podmienená, ani sa naň nijako neviaže. Ako vzácny výtvor posvätného básnictva dostali cirkevné placet po stránke viery a opravdivej nábožnosti. Pápeži ich aj schválili, aj obdarili odpustkami. Naposledy tak urobil Pius XI. 28. marca 1933.

Loretánske litánie sú rámcovou skladbou. Z pravzoru všetkých litánií, z Litánií k svätým prevzali úvod, ktorý sa dlho vyvíjal, kým v 9. storočí dostal definitívnu, terajšiu podobu. Skladá sa z dvoch častí: z gréckej, prvotnej a z latinskej, druhotnej.

Loretánske litánie majú jedinú tému: o Márii. Teda sú monotematické. Ale túto jedinú tému podávajú v troch pomerne samostatných skupinách. Dve z nich, prvá (začína sa zvolaním: Svätá Mária) a tretia (začína sa zvolaním: Kráľovná anjelov) súvisia s Litániámi k svätým. Druhá, stredná (začína sa zvolaním: Zrkadlo spravodlivosti), súvisí zasa s Litániami k najsvätejšiemu menu Ježiš.