Patróni Slovenska
Slovensko sa nachádza v srdci Európy. Jej svätí a blahoslavení sú tým bijúcim srdcom, ktoré stále bije v srdciach ľudí. Povedzme si o nich viac.
Hlavnou patrónkou Slovenska je Sedembolestná Panna Mária, ktorej sviatok slávnostne oslavujeme 15. 9. v meste Šaštín. Každý rok sa tam národ verný Matke Božej stretáva, aby si pripomenul, že Ona je tou najlepšou patrónkou, ochrankyňou a pomocníčkou v utrpení a bolestiach. Kto sa dá pod Jej ochranu, môže čakať zázraky.
Ďaľšími dôležitými patrónmi Slovenska a Európy sú svätí Cyril a Metod. Svätý Gorazd je prvý svätý na území Slovenska a priamy nástupca svätého Metoda. Pustovníci zo Skalky, svätý Andrej-Svorad a svätý Benedikt, nám ukazujú, že cesta do neba je často tŕnistá.
Dosvedčila nám to aj blahoslavená Anna Kolesárová, ktorá zomrela preto, lebo sa nechcela oddať ruskému vojakovi na konci 2. svetovej vojny. Vybrala si radšej smrť, ako by mala zhrešiť.
Mučeníci pre vieru počas komunistického režimu na Slovensku sú blahoslavení Pavol Peter Gojdič a Vasiľ Hopko (gréckokatolícki kňazi a biskupi), blahoslavená Zdenka Schellingová (rehoľníčka) či blahoslavený Titus Zeman.
V tomto roku pribudne Slovensku ďaľší blahoslavený a to Ján Havlík, ktorý zomrel 27. 12. 1965 na následky mučenia počas komunistického režimu. Svätá omša blahorečenia sa bude konať v Šaštíne 31. 8. 2024 o 10:00.
Sedembolestná Panna Mária (Patrónka Slovenska, 15. 9.)
Sedembolestnú Pannu Máriu si uctievalú Slováci ako svoju národnú Patrónku. V iných krajinách je známa pod menom Bolestná Panna Mária - Virgo Maria Dolorosa. Sedem je symbolické číslo, Panna Mária mala vo svojom živote mnoho bolestí. Celý jej život je popretkávaný nečakanými, bolestnými udalosťami. Číslo sedem v biblickom slova zmysle znamená plnosť. Tradícia hovorí o siedmich bolestiach, ktoré Panna Mária vo svojom živote prežila.
- Simeonovo proroctvo: Simeon povedal Márii, Ježišovej matke: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.
- Útek do Egypta: Jozefovi sa vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: "Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil." On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.
- Hľadanie Ježiša: Keď sa dni slávnosti skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.
- Cesta na Kalváriu: Ako viedli Ježiša, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel s ním veľký zástup ľudu a žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali.
- Mária pod krížom: Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Žena, hľa, tvoj syn!" Potom povedal učeníkovi: "Hľa, tvoja matka!"
- Ukrižovaný Ježiš v lone svojej Matky: Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo a zavinul ho do čistého plátna.
- Ježišovo telo v hrobe: Učeníci vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom nik neležal. Tam uložili Ježiša.
Prvé stopy sviatku Sedembolestnej Panny Márie sú z 15. storočia (1412). Hovorilo sa o ňom na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú Cirkev bol ustanovený pápežom Benediktom XIII. v roku 1727. Ten istý pápež povolil, aby sa Sedembolestná Panna Mária uctievala ako Patrónka Slovenska. Najväčšou národnou svätyňou Sedembolestnej Panny Márie je u nás bazilika minor v Šaštíne. Dejiny tohto chrámu siahajú do roku 1564. Za baziliku minor bola vyhlásená pápežom Pavlom VI. v roku 1964. Ten istý pápež v roku 1966 riadne ustanovil a vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú Patrónku Slovenska.
Svätí Cyril a Metod (vierozvestovia, učitelia, patróni Slovenska a Európy)
Boli šíritelia kresťanskej viery a vzdelanosti v ľudu zrozumiteľnom jazyku. Patróni Slovákov a Európy. V roku 867 obhájili pred pápežom Hadriánom II. svoje učenie a staroslovienčinu ako liturgický jazyk. Krátko pred smrťou prijal Konštantín v Ríme rehoľné meno Cyril. Ich sviatok slávime na Slovensku 5. 7. V meste Nitra býva v tento deň slávnostná svätá omša.
Konštantín - Filozof (svätý Cyril): Jeden z najvzdelanejších učiteľov východorímskeho Cisárstva. Pred príchodom na naše územie vytvoril pre Slovákov písmo - hlaholiku. Spolu s bratom Metodom a žiakmi preložili biblické texty a štvorevanjelium. Napísal k nemu poetický predhovor - Proglas, ktorý sa stal veľbásňou IX. storočia. Je autorom ďaľších bohoslužobných a literárnych diel.
Svätý Metod - Zákonodarca: V misijnej činnosti uplatnil Metod aj svoje právnické vzdelanie. Preložil civilné právne ustanovenia - Súdny zákonník pre svetských ľudí, i cirkevné Nomokánon. Za jeho pôvodné dielo sa považuje spis Napomenutie vladárom.
Svätý Gorazd a spoločníci
9. - 10. storočie (27. 7.)
Svätý Gorazd bol prvým a priamym nástupcom svätého Metoda v správe školy a aj arcibiskupstva. Bol tretím apoštolom Slovákov, popri svätom Cyrilovi a Metodovi. Je najstarším známym kňazom a svätcom nášho pôvodu. O živote svätého Gorazda vieme málo, o živote jeho spoločníkov - Klimenta, Angelára, Nauma a Sávu ešte menej. Gorazd bol druhým Slovákom, ktorý trpel za vieru (prvý bol Slavomír, príbuzný Rastislava a Svätopluka v roku 871). Je prvým Slovákom, o ktorom kresťanská tradícia zachovala povesť svätosti. Nositeľ písomníctva a vzdelanosti. Predpokladá sa, že bol autorom alebo spoluautorom spisu Život Metodov.
Svätý Kliment Ochridský: Žiak Konštantína a Metoda a ich blízky spolupracovník na Morave. Pravdepodobne je spolubratom spisu Život Konštantínov. Po vyhnaní z Moravy odišiel do Macedónie a pri Ochridskom jazere založil a viedol školu, vychovával kňazov, pokračujúc v práci svojich učiteľov. Pozoruhodná je jeho poetická Pochvala Cyrilovi Filozofovi.
Svätý Naum: Žiak Konštantína a Metoda. Pôsobil ako kňaz a učiteľ na moravskom učilišti. Po vyhnaní z Moravy sa stal významným predstaviteľom literárnej školy v Ochride. Pripisuje sa mu autorstvo spisu Obrana slovanského písma / O písmenách. Známy je pod menom mních Chrabr.
Svätý Sáva: Žiak a nasledovník vierozvestov, biskup. Po odchode z Moravy sa stal predstaviteľom východného obradu. Pripisuje sa mu autorstvo kánonu v 8. a 9. piesni v Službe Cyrilovi, napísanej Cyrilovými žiakmi pri jeho pohrebe v Ríme.
Svätý Angelár: Žiak a najmladší z učeníkov. Po Metodovej smrti spolu s ostatnými vyhnaný z Moravy. Odišiel na slovanský juh. Pravdepodobne pôsobil v kláštore a škole založenej Klimentom Ochridským.
Svätý Andrej Svorad (pustovník)
* okolo 980 (?) Poľsko+ okolo 1034 Skalka (nad Váhom)
Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo roku 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý v roku 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore svätého Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov - podľa vtedajších predpisov - mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla Modli sa a pracuj! Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemal pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní. Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával - klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, do ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Zomrel asi v roku 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami svätého Benedita v nitrianskej katedrále. Za svätého ho spolu s Benediktom, uhorských kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom vyhlásil pápež Gregor VII. v roku 1083.
Svätý Benedikt zo Skalky (pustovník)
* Poľsko (?)+ okolo 1037 Skalka (nad Váhom)
(Benedikt) - ten, ktorý dobrorečí (latinčina)
O svätom Benediktovi vieme veľmi málo. Jedinú správu o ňom udáva päťkostolský biskup svätý Maurus, ktorý poznal Benedikta osobne. Píše v nej, že po smrti Andreja-Svorada sa Benedikt rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo. Pochovali ho v bazilike svätého Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval svätý Andrej-Svorad.
V 13. storočí dal nitriansky biskup postaviť nad jaskyňou na Skalke benediktínsky kláštor. Na strmej skale nad Váhom, z ktorej vrahovia zhodili telo svätého Benedikta, postavil kostol s dvoma vežami na počesť mučeníka. V priebehu stáročí kostol spustol a ostali len ruiny. 12. 7. 1924 zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka bol opravený chrám znovu posvätený. Na jeho posviacke sa zišlo tridsaťtisíc pútnikov zo Slovenska i zahraničia, najmä americkí Slováci. Chrám stojí dodnes a v posledných rokoch bola znovu prevedená rozsiahla rekonštrukcia chrámu aj kláštora na Skalke.
V júli po 17. 7. býva slávnostná púť so svätou omšou, ktorá vždy priláka množstvo pútnikov. Tak bude aj v roku 2024, 21. 7. o 10:30. Kto sa chystáte, treba prísť skôr, lebo od hlavného parkoviska treba ísť peši aspoň pol hodinu. Ale stojí to za to. Skalka je totiž v horách a príroda je v tomto čase nádherná.
Blahoslavená Anna Kolesárová (panna a mučeníčka [čistoty])
* 14. 7. 1928 Vysoká nad Uhom+ 22. 11. 1944 Vysoká nad Uhom
Anka sa narodila 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom a rodičia - Ján Kolesár, prezývaný Hruška, a Anna, rodená Kušnírová - ju hneď na druhý deň dali pokrstiť. Naoko ničím výnimočné dievča z východoslovenskej dediny Vysoká nad Uhom. Chodila do ľudovej školy, pomáhala v domácnosti a na gazdovstve, ako to bývalo v tej dobe zvykom. Keď mala Anka desať rokov, zomrela jej mama. Zrazu sa Anka stala jedinou ženou v dome. Starší brat s otcom pracovali na poliach a ona sa starala o všetko potrebné. Nebolo ľahké v takom veku zamiesiť na chlieb, zabiť a ošklbať hus do polievky, podojiť kravu a z mlieka namútiť maslo. Domáce povinnosti jej síce nedovoľovali dokončiť si školu, ale nebránili jej modliť sa popri práci modlitbu svätého ruženca, zúčastňovať sa pobožností a pútí, pripraviť výzdobu do kostola, postarať sa o mladšie deti zo susedstva a budovať hlboké priateľstvá s rovesníčkami. Anka bola milá, obetavá, nesťažovala sa. Hľadela viac na potreby iných ako na seba. Bola vychovávaná k skromnosti a mravnej čistote. Záver druhej svetovej vojny bol pre Vysočanov obzvlášť náročný. Dva mesiace prechádzal obcou front a vonku sa všade strieľalo. V domoch sa ubytovali nemeckí vojaci a domáci sa schovávali v pivniciach.
V osudný večer 22. 11. 1944 vošiel do pivnice u Kolesárovcov podgurážený ruský vojak z oslobodeneckej armády. Uvidel, že v tmavých šatách po nebohej matke sa chúli mladé nevinné dievča. Začal ju ťahať von, aby si na nej ukojil svoje nemravné chúťky. Keď sa Anka aj napriek vyhrážkam vytrvalo bránila, vojak ju posledný raz okríkol a prikázal jej rozlúčiť sa s otcom. Anka sa bez zaváhania pritisla k otcovi, pošepla mu posledné zbohom a s modlitbou na perách, po tom, čo do nej vojak vpálil dve guľky zo samopalu, v jeho náručí zomrela. Po cirkevnom pohrebe, ktorý sa konal až o niekoľko dní, keď boje ustali, zapísal miestny kňaz do matriky k Ankinmu menu obeť svätej čistoty. Nebolo totiž najmenšej pochybnosti o odvážnom skutku viery mladej šesťnásťročnej dievčiny.
Prvým horliteľom Ankinho procesu blahorečenia bol jezuita a rodák z Vysokej nad Uhom, páter Michal Potocký. Viackrát nabádal rodákov, aby zbierali materiály o Ankinom živote. Nastala však zložitá doba, kedy o kresťanstve nebolo dovolené verejne hovoriť. Možno by jej príbeh načisto zapadol prachom, ak by Božia vôľa nebola iná. V roku 1998 zaujalo Ankino hrdinstvo novú generáciu veriacich. Mladí ľudia začali pravidelne navštevovať jej hrob a modliť sa tu za dar čistého srdca, múdreho života a živej viery. Mnohí z nich svedčia o vlastnom obrátení, Vďaka Ankinmu svedectvu sa rozhodli zachovať si čistotu do manželstva, vzdať sa rôznych foriem otroctva, ktoré ich spútavalo a odovzdať sa aktívnej službe druhým. Ankino mučeníctvo zasahuje našu vieru, nádej a lásku a nekompromisne nás stavia pred rozhodnutie vzdať sa všetkého a odovzdať svoj život Bohu. Veď žiť je Kristus a zomrieť zisk (porov. Flp 1, 21)! Proces Ankinho blahorečenia bol iniciovaný otcom Pavlom Hudákom, rektorom Domu Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Pripojila sa tak k novodobým mučeniciam čistoty, ako sú svätá Mária Goretti či blahoslavená Karolína Kózka z Poľska. Takéto jednoduché, a predsa hrdinské vzory mladých a bezbranných dievčat, ktoré sú nám časom aj priestorom blízke, potrebujeme dnes ako soľ.
Na jej náhrobom kameni nájdeme nápis Radšej smrť ako hriech. Nebojme sa po vzore Anky Kolesárovej aj my byť svedkami viery v Ježiša Krista v našom každodennom živote. Svet potrebuje naše svedectvo. Svätý Otec František v marci 2018 schválil dekrét o mučeníctve Božej služobníčky Anky Kolesárovej z Vysokej nad Uhom, ktorú v závere druhej svetovej vojny zastrelil ruský vojak. Anna Kolesárová bola slávnostne blahorečená 1. 9. 2018 v Košiciach a jej sviatok bol stanovený na 20. 11.
Blahoslavený Pavol Peter Gojdič (biskup a mučeník)
* 17. 7. 1888 Ruské Pekľany, okres Prešov+ 17. 7. 1960 Leopoldov
Pavol Peter Gojdič sa narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rodenej Gerberyovej. Pri krste dostal meno Peter. Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. V štúdiu pokračoval na Gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil maturitou v roku 1907. Nasledujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu, nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Keďže dosahoval vynikajúce výsledky, bol po roku poslaný na ďaľšie štúdiá do Budapešti. Aj tu sa snažil viesť hlboký duchovný život. Už ako bohoslovec v seminári dostal od svojho špirituála usmernenie do života: Život nie je ťažký, ale veľmi vážny, stalo sa preň akousi smernicou, ktorá ho sprevádzala celým životom.
Po skončení štúdia bol 27. augusta 1911 v Prešove biskupom Dr. Jánom Vályim vysvätený za kňaza. Po vysviacke pôsobil krátky čas ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne učil náboženstvo na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade. Ako kaplán bol poverený duchovnou správou veriacich v Sabinove. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie. Na veľké prekvapenie všetkých vstúpil 20. júla 1922 do Rádu svätého Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve, kde po obliečke prijal 27. 1. 1923 meno Pavol. Stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze, a tak slúžiť Pánu Bohu. Božia vôľa však bola iná a tá ho predurčila na vysokú dušpastiersku úlohu v službe biskupa.
14. 9. 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených. Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia svätého Cyrila, slovanského apoštola. Tak začína svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. Vždy verný Rímu tak, ako oni. Bol Slovanom a veľmi miloval svoj východný obrad. O krátky čas 7. 3. 1927 bol ustanovený za biskupa s titulom harpašský (Ecclasiae Harpasenae - Malá Ázia).
Konsekrovaný na biskupa bol v chráme svätého Klimenta v Ríme 25. 3. 1927 na sviatok Zvestovania Pána. Po biskupskej vysviacke navštívil Baziliku svätého Petra v Ríme, kde sa pomodlil na hrobe svätého apoštola. Dňa 29. 3. 1927 boli spolu s otcom biskupom Nyáradim prijatí na osobnej audiencii Svätým Otcom Piom XI. Pápež daroval biskupovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v Tvojej biskupskej službe. Na svoju apoštolskú cestu si zvolil biskupské heslo: Boh je láska, milujme ho! Ako biskup sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov. V dôsledku nových pomerov zriaďoval nové farnosti, napríklad v Prahe, Bratislave, Levoči a inde. Vďaka jeho usilovnosti bol postavený v Prešove sirotinec, ktorý zveril sestrám Služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokumentovalo založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty a podobne. Všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vychádzaním časopisu Blahovistnik, Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve Petra. Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali mužom zlatého srdca.
Devíziou biskupa Pavla bola aj vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi, neustále posilňovaná adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou v biskupskej kaplnke. Ďaľšou nemenej výraznou črtou jeho duchovného života bola veľkú úcta k Božskému Srdcu. Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr to každé ráno potvrdzoval slovami: Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta! Nesmieme zabudnúť, že bol veľkým ctiteľom Matky Božej a ako mariánsky ctiteľ mal vo svojej biskupskej kaplnke obraz Klokočovskej Panny Márie, pred ktorým sa dennodenne modlil a porúčal seba i celú eparchiu pod jej ochranu.
13. 4. 1939 bol menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratívy na Slovensku. V zložitých podmienkach Slovenského štátu sa jeho osoba stala tŕňom v oku vtedajších vládnych predstaviteľov, a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím - vtedajší Svätý Otec - ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. 8. 1940 bol v Prešove slávnostne intronizovaný a následne 15. 1. 1946 potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Česko-Slovensku. Ďaľší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobitného príkladu a horlivosti biskupa Pavla Gojdiča, bol prerušený vojnovými udalosťami, a najmä nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a vyhlásil: Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená..
Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. 4. 1950, ktorým štátna moc postavila gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zároveň zakázala jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Začala sa tak jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Česko-Slovenska, z ktorých ho oslobodila až smrť. V dňoch 11. - 15. 1. 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi (Vojtašákom, Buzalkom a Gojdičom) bol odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého. Biskup Gojdič bol vystavený fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nežiadal výhody. Každú chvíľu využíval k modlitbe a tajne slúžil sväté liturgie. Na základe amnestie v roku 1953, vydanej prezidentom A. Zápotockým, bol jeho trest zmenený z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Mal vtedy 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Ďaľšie žiadosti o amnestiu boli zamietnuté. Biskup Pavol Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu len vtedy, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a pápežovi. Dostával rôzne ponuky, ako o tom svedčí udalosť, na ktorú si neskôr spomínal takto: Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Česko-Slovensku. Biskup túto požiadavku odmietol s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, zrada na Svätom Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriaich, z ktorých mnohí v tomto čase trpeli. Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle, ako o tom svedčia aj jeho slová: Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech on rozhodne.
Pri príležitosti jeho 70-tych narodenín mu do väzenia poslali telegram aj pápež Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení. Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili. Na nemocničnú izbu v leopoldskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň - ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. 7. 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov. Zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove, na následky tam získaných chorôb v dôsledku zlého zaobchádzania. Následne bo pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681. V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Česko-Slovensku v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. 10. 1968 s následnýn prevezení telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. 5. 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrál v sarkofágu. Biskup Pavol Gojdič bol 27. 9. 1990 súdne rehabilitovaný. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T. G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.
Blahoslavený Vasiľ Hopko (biskup a mučník)
21. 4. 1904 Hrabské+ 23. 7. 1976 Prešov
Bol gréckokatolícky pomocný biskup v Prešove a titulárny biskup midilenský. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Kňazskú vysviacku prijjal 3. 2. 1929 v Prešove. Následne bol ustanovený za administrátora farnosti Pakostov. Keď bola erigovaná farnosť v Prahe, biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM, menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára. Od 15. 9. 1936 do 31. 8. 1941 bol spirituálom kňazského seminára v Prešove. V apríli 1940 sa stal doktorom posvätnej teológie. Od 1. 9. 1941 bol biskupským tajomníkom. Or roku 1943 bol profesorom pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove a 11. 5. 1947 bol vysvätený na biskupa.
Pri smutných okolnostiach Prešovského sobotu 28. 4. 1950, štátna moc postavila Gréckokatolícku cirkev mimo zákon. Boží služobník biskup ThDr. Vasil Hopko sa ocitol v domácom väzení, neskôr bol internovaný v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Tu bol 18. 10. 1951 oddelením štátneho súdu v Bratislave odsúdený. Rozsudok znel: 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest 20 000 Ksč, strata čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. Tým sa začala strastiplná krížová cesta Božieho služobníka po krutých, neľudských komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach. S vážne podlomeným zdravím bol 12. 5. 1964 z posledne menovaného väzenia prepustený, zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie, na tri roky. Počas väzenia vo väzniciach, ktoré trvalo 13 rokov, 6 mesiacov a 24 dní, znášal tvrdý väzenský režim, charakterizovaný fyzickým nátlakom, morálnym utrpením, malým množstvom stravy, zimou, nedostatočnou lekárskou starostlivosťou. Všetky tieto faktory sa stali príčinou trvalého nalomenia jeho zdravotného stavu. Po prepustení žil až do začiatku roku 1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách, kde bol v domácom väzení a stále sledovaný príslušníkmi ŠtB. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni 1968 vykonával Boží služobník síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný nebol. Zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho, na následky väzenia, 23. 7. 1976 v Prešove. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu - arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhý čas.
Obetoval celého seba z vernosti ku Kristovi a katolíckej cirkvi a prijal všetky väznenia a fyzické a psychické utrpenia so zodpovednosťou, odvahou a pevnou vierou. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere. Stal sa teda mučeníkom pre vieru, pretože obetoval svoj život pre Krista a pre Cirkev a zomrel ex aerumnis carceris. Svoje biskupské heslo Aby všetci boli jedno vo svojej biskupskej službe naplnil.
Blahoslavená sestra Zdenka Schellingová (rehoľníčka)
* 24. 12. 1916 Krivá na Orave+ 31. 7. 1955 Trnava
Sestra Zdenka Schellingová sa narodila ako desiata z jedenástich detí. Pokrstená bola 27. 12. 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci. V rokoch 1923 - 1931 navštevovala Cecília ľudovú školu v Krivej. Medzi spolužiakmi bola obľúbená; bola usilovná, poslušná a rada pomáhala iným. V roku 1929 miestny farár Viktor Milan priviedol do Krivej rehoľné sestry z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár obce. Priaznivé rodinné prostredie, horlivé pastoračné účinkovanie miestneho farára a príťažlivý príklad rehoľných sestier, ktoré ju v poslednom ročníku ľudovej školy aj vyučovali, napomohli rozvoju duchovného povolania, ktoré sa prejavilo u nej veľmi skoro.
Cecília sa pre rehoľný život rozhodla na základe vlastného uváženia. Ako pätnásťročná nastúpila do materského domu sestier svätého Kríža v Podunajských Biskupiciach, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Rodičia jej rozhodnutím boli nadšení a súrodenci boli na ňu veľmi hrdí. Po absolvovaní ošetrovateľskej školy sa stala postulantkou a 28. 1. 1936 vstúpila do noviciátu v Podunajských Biskupiciach a dostala rehoľné meno sestra Zdenka. Svojej prvé sľuby zložila 30. 1. 1937 a večné 28. 1. 1943. Po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, a potom od roku 1941 ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. V roku 1942, na pozvanie vedenia Štátnej nemocnici na Miczkiewiczovej ulici, prišla pracovať do Bratislavy ako laborantka, neskôr ako asistentka na röntgenologickom oddelení u profesora Mikuláša Ondreičku. Chorým, ktorí tu boli liečení hlavne na rakovinu, sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou lásku a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky.
Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev. Odhodlala sa k odvážnym skutkom a tak podľa svojho poznania, síl a možností vyjadrila svoj odpor voči nespravodlivému násiliu. Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu Cirkev. Dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Jeden pokus bol úspešný, aj keď iba čiastočne. Začiatkom roka 1952 sa spolupodieľala na organizovaní úteku kňaza Štefana Koštiala, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Podarilo sa jej to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Po kňazovom úteku sa v nemocničnej kaplnke pod krížom takto modlila: Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive! Tohto kňaza však pri úteku chytili a 19. 5. 1952 odsúdili na 19 rokov odňatia slobody. Ale obeta sestry Zdenky bola prijatá, lebo obdobie väznenia prežil a zomrel až vo vysokom veku 5. 4. 2003 v 90-tom roku života a 63 roku kňazstva, päť mesiacov predtým, ako bola sestra Zdenka vyhlásená za blahoslavenú. Druhý pokus o pomoc kňazom bol ale neúspešný. Sestra Zdenka Schellingová spou so sestrou Katarínou Lukačovičovou uverili informácii agenta štátnej bezpečnosti, že troch saleziánskych kňazov a troch seminaristov, ktorí boli na liečení v Štátnej nemocnici (Titus Zeman, Štefan Sandtner, ThDr. Andrej Dermek, ThDr. Viliam Mitošinka, Justín Beňuška a Pavol Pobiecky) odvezú na Sibír, kde ich zastrelia. Uverili možnosti ich záchrany a úteku z Krajskej súdnej väznice v Bratislave. Útek mal umožniť člen väzenskej stráže za finančnú odmenu. Zaobstarali potrebný finančný obnos s pomocou Marty Sandtnerovej, sestry väzneného kňaza Štefana Sandtnera. Pripravovaný útek nebol úspešný. Menovaní kňazi boli už 26. 2. 1952 premiestnení do väznice v Ilave. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť.
Po jej zatknutí 29. 2. 1952 bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovalia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. 6. 1962 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Od roku 1952 do roku 1955 bola sestra Zdenka premiestňovaná z jedného väzenia do druhého. Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: Odpustenie je najväčšia vec v živote. Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy jej nezostáva viac ako jeden rok života (mala zhubný nádor v pravom prsníku), a aby nezomrela vo väzení, 16. 4. 1955 bola na amnestiu prepustená. Pre nepriaznivú politickú situáciu a pre strach, ktorý vtedy panoval, ju ani sestry ani lekári nemohli v Bratislave v nemocnici prijať, preto ju prijala do svojho domu v Trnave odvážna pani Apolónia Galisová, neskôr rehoľným menom sestra Lucia.
Zdenkin zdravotný stav sa však po prepustení z väzenia neustále zhoršoval, preto bola prijatá na ošetrenie do nemocnice v Trnave, ale nemocničné ošetrenie malo za cieľ len zmierniť telesné utrpenie. Sestra Zdenka prijala svoj stav ponížene a niesla svoj kríž s odovzdanosťou do Božej vôle. Zaopatrená sviatosťami zomrela (počas svätej omše) v trnavskej nemocnici, a to 31. 7. 1955 o 7:45 hodine. Takto tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá Božia služobnica sestra Zdenak Schellingová, pripodobnená Ježišovi Kristovi na ceste kríža, dala svojou obetou najvyššie svedectvo lásky. 2. 8. 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave. 6. 4. 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. 11. 1970 Najvyšší súd SS5 zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. Jej pozostatky spolu s pozostatkami ďaľších desiatich sestier svätého Kríža boli exhumované a prevezené na cintorín do Podunajských Biskupíc. 18. 9. 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. 7. 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec svätý Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schellingovej. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok Povýšenia svätého Kríža 14. 9. 2003 v Bratislave - Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. V katolíckom kalendári si ju pripomíname 31. 7. Keďže vtedy sa slávi aj povinná spomienka na svätého Ignáca z Loyoly, na Slovensku slávime (nepovinne) spomienku na blahoslavenú Zdenku Schellingovú o deň skôr, to jest 30. júla.